Volaj ma otec, nie fotrík

Autor: Marián Kičinko | 18.6.2017 o 11:46 | (upravené 18.6.2017 o 12:52) Karma článku: 8,41 | Prečítané:  2221x

Rýchlokurz začínajúceho otca bez záruky. Za vaše otcovské chyby nenesie autor tohto článku žiadnu zodpovednosť.

Koniec patriarchátu nám naznačila Timrava už v Ťapákovcoch. Otec je z pohľadu právneho, no aj spoločenského druhoradá bytosť, teda ťapák. Sviatky sú toho veľavravným dôkazom. Ženy majú Medzinárodný deň žien poznačený minulosťou, no aj použiteľný Deň matiek. Dátumy väčšina z nás dokáže vysypať z hlavy. Kedy je Deň otcov, nevieme. V tomto roku je 19. júna, minulý rok bol spolu so Svetovým dňom žonglovania, nie je za tým nejaké materské sprisahanie? Existuje však aj  Deň mužov! Jeho minuloročný kredit znižoval fakt, že sa oň delil so Svetovým dňom toaliet.  

                Budúce mamičky majú pred narodením dieťaťa kurzy, množstvo odbornej a pochybnej literatúry, budúci otec je na všetko sám a musí fungovať ako samouk. Dokonca nemôže zasiahnuť ani v prípade, ak sa matka rozhodne pre interrupciu a on s tým nesúhlasí.

Skúsim sa prihlásiť na portál Modrý koník, ktorý je slovenským internetovým mamičkovským centrom. Síce sa mi tam prihlásiť podarilo, Otec storočia bol prekvapivo voľný nick, no ponúkaný anonymný obrázok bol len ženský. Prejavil som svoju otcovskú dospelosť a nevpísal tam - Ešte stále sa flákate na materskej?

Je tu ešte jeden slovný bodliak. Nie je ním len dovolenka, ktorou zaručene rozzúrite nielen učiteľa, ale aj každú matku. Jazykovo citlivejšiemu otcovi sa bude ťažko odchádzať na materskú dovolenku. Až po 34 týždňoch sa mení na prijateľnú rodičovskú, no stále ešte dovolenku.

Krkavčí otec

                Na otca sa dnes kladú nečakané požiadavky. Jednou z nich je účasť pri pôrode. Pre väčšinu mužov je účasť povinná takmer ako prsteň pri žiadosti o ruku. Nikto nehľadí na fakt, že pri pohľade na krv odpadávate, načítali ste si niečo o tom, že po pôrode niektorí muži majú po takomto krvavom zážitku sexuálne problémy. Ak sa začnete pýtať, prečo sa na iných operáciách nezúčastňujú rodinní príslušníci, bude sa na vás okolie dívať nevľúdne a ocitnete sa v ťažkej defenzíve, lebo pôrod predsa nemôžete považovať za operáciu.

                Alternatívou je postávanie na chodbe. Bojíme sa a v duchu si hovoríme – len toto vydržať a potom budem mať všetko pod kontrolou. Klasický omyl otca začiatočníka rozveselí poučené okolie.

A potom je z nás otec. Nie je to veľkolepý pocit, keď počujeme plač a tušíme, že je to naše dieťa, je to skôr úľava. Je v poriadku. Snáď aj mama. Konečne sa na neho dívame. Má na tvári divné škvrny, okamžite si overujeme, aký má zdravotný problém. Sú to len zvyšky krvi. Na tento pohľad sme pripravení. Čerstvo narodené bábätká nie sú pekné, musíme to zahrať spoločensky prijateľne. Mamy sú plné hormónov, tie sa nadchnú, s tým problém nie je. Na otca s boľavými nohami však príroda nemyslela, uvidí pokrčenú červenú tváričku, ktorá sa príliš šťastne netvári. Všetci sa však na nás dívajú a čakajú nadšenú reakciu. Navyše s tým tvorom máme zvláštny vzťah. Párkrát nás síce z brucha kopol, no je to stále cudzinec.  Dívame sa na predstaviteľa generácie alfa, nekvalitné wifi nám nedovolí rozoslať jeho fotku, možno to je dôvodom jeho zamračenej tváre.

Syntetický otcovský hormón

Obdobnou situáciou ako krása narodeného dieťaťa je čudná snaha okolia oslavovať s otcom narodenie potomka. Alkohol pri otcovi plní tú istú funkciu ako pri matke hormóny. Dieťa sa pod jeho vplyvom stane krásnym - táto teória je vedecky nepotvrdená.

Prvý skutočný otcovský úspech je uspatie dieťaťa. Vieme, že príčinou spánku je skôr únava dieťaťa z veľkého plaču ako my, no v tej chvíli sme hrdí. Je ticho. Nikto si nevie vychutnať ticho viac ako rodič.

Zažívame nadšenie z múdreho pohľadu nášho potomka. Keď sa ani po pár dňoch nemení a dozvieme sa, že vidí asi na 25 centimetrov, spamätávanie nám trvá dosť dlho. Navyše konkurencia nespí, doslovne. Mama je plná nadšenia. Hormóny ju ešte stále zvýhodňujú. Začína používať nový slang. Látkovanie je používanie látkových plienok. Ekologické trendy nás vrátili k osvedčeným spôsobom predkov. Evolučný kruh sa uzavrel. Táto oblasť však prešla výrazným pokrokom a výber látkových plienok je naozaj zložitý. S klasickou plienkou obyčajnej bielej farby už moderné smery nezachytíte.

Nosnica nie je sliepka

Kočík už moderný nie je. Mnohé mamy sú zástankyne nosenia (čo je moderné ešte menej) a s dešpektom sa dívajú na obyčajné kočíkovanie, ktoré nevytvára medzi rodičom a dieťaťom až takú silnú citovú väzbu. Ak sa pokúsime v tejto oblasti zorientovať, odkazy nás opäť privedú k Modrému koníkovi, ku ktorému sme pristupovali z pozície nadradeného intelektuála. Nasleduje chvíľa pokory a my sa začítame do zúrivej debaty matiek, ktoré  vedú súboj o tom, čo je lepšie. Sú matky, ktoré v živote nedali dieťa do kočíka. Aj by sme radi napísali, že kočíkovanie máme radi, no náš hlas nie je braný ako relevantný. Navyše aj tú sú otcovskí kolaboranti, ktorí za fotky s noseným dieťaťom zbierajú chválu mamičiek.

Vyklopenec je zas dieťa, ktoré sme práve vybrali z nosiča alebo šatky. Je rozospaté, celé červené a maximálne vyrovnané so svetom. Najkrajší slangový pojem je nosnica. Takto sa medzi sebou označujú matky, ktoré nosia. My muži však nenájdeme dostatok odvahy, aby sme toto slovo začali používať.

Ozaj silný zážitok je prvý úsmev. Je pôsobivejší ako prvé stretnutie s dieťaťom. Už to nie je len tvor, ktorý vedľa nás existuje, odrazu cítime, že tam vo vnútri naozaj niekto je. A ten niekto nás vníma. Začneme robiť niečo, čím sme predtým pohŕdali. Šušľanie na dieťa, detinské prihováranie podivným hlasom, nad tým sme sa uškŕňali. Teraz však vidíme, že to funguje. Netušíme ako a odrazu aj my rozprávame tým divným jazykom a sme ostatným na smiech. Usmeje sa však aj dieťa! Sme už otcovia, začíname tušiť, že pod kontrolou nemáme ani dieťa a ani seba. Zrejme s úsmevom spájal Tomáš Akvinský animáciu plodu – vstupovania duše do dieťaťa. Aj tu sa prejavovala rodová nerovnosť, keď u chlapcov to bolo v 40 dni života a u dievčat v 80. Až do animácie sa dieťa nepovažovalo za človeka a usmrtenie dieťaťa do tohto veku bolo spoločnosťou akceptované.

So zmrzlinou, psom a dieťaťom vstup zakázaný

Zažívame rodičovskú diskrimináciu. Najprv sa zmierujeme s tým, že odrazu nemôžeme žiť životom, na ktorý sme boli zvyknutí. V šoku však ostaneme, keď zistíme, že sú obchody, do ktorých nás nepustia s kočíkom. Jestvujú reštaurácie, kam nás nepustia s dieťaťom. Svet rodiča sa zužuje.

Nasleduje ďalšia kapitola - čo najskôr musíme nájsť oblasť, v ktorej je naše dieťa najlepšie. Svet otcov je súťaživý. Vypočujeme si historku o tom, ako je cudzí syn pohybovo taký zdatný, že zahanbuje rodičov ostatných rovesníkov, takže s nadaným dieťaťom chodia rodičia radšej k starším skupinám detí, ktoré s ním zatiaľ držia krok. Počúvame rozprávanie o genialite iného dieťaťa, jeho rodičia sa už v druhom roku života obávajú, aké to bude mať v živote ťažké, pretože výnimočné deti si ťažko hľadajú kamarátov a začleňujú sa do spoločnosti. Úporne pátrame po tom, v čom je naše dieťa najlepšie. Nakoniec sa usmejeme – dokáže melodicky plakať. Nerodičia sa môžu pokúšať v tom hľadať logiku – subjektívne sa nám hlas vlastného dieťaťa páči a k jeho hlasu priraďujeme pozitívne vlastnosti. Logika je pre nás rodičov úsmevné slovo. Príčinu plaču dieťaťa vám každá príručka blahosklonne vysvetlí. Ak ju budeme držať v ruke o tretej v noci nad plačúcim dieťaťom a zažijeme veľkolepú chvíľu, že veda a jej pomoc je na naše dieťa prikrátka, staneme sa skutočným otcom.

Skutočný otec ma vylepšené zmysly, už na prízemí počuje plakať dieťa na šiestom poschodí. Predtým sme nepočuli nič. Dokonca už na treťom poschodí zistíme, že to plače naše dieťa, stále tu bola možnosť, že by to bolo susedove. Domov už kráčame menej radostne. Skutočný otec stihne dieťaťu vybrať z úst rozžuvaný gaštanový list skôr, ako ho stihne prehltnúť. V neprítomnosti manželky/partnerky dokonca ostatným môžeme rozprávať o tom, akými sme skvelými otcami aj nahlas. V jej prítomnosti nás skeptický výraz jej tváre vždy zastaví.

Podporujeme dojčenie. Máme na to pragmatické vysvetlenie, priznávame, že dojčiť naozaj nedokážeme, čo znamená, že v noci nemusíme vstávať k hladnému dieťaťu. Máme svoj názor na Poštolkové nohavice, parlamentnú kauzu s nevpusteným dieťaťom, desíme sa rodičov, ktorí na základe konšpirácii neočkujú vlastné dieťa a ohrozujú nielen jeho, ale aj to naše. Zvádzame boj s matkou, že fotky dieťaťa by sme na sociálnych sieťach zverejňovať nemali, dobre si pamätáme, ako nás to kedysi otravovalo. V tomto smere by sa tiež malo dbať na právo dieťaťa na súkromie, aj toho z generácie alfa. Možný budúci prezident nebude nadšený zo svojej prvej nočníkovej fotky, ktorá koluje od jeho detstva internetom. S autocenzúrou je celkovo problém, v našom svete je dieťa stredobodom, ťažko sa hľadá iná téma, takže občas necitlivo obťažujeme okolie. Koho z vás zaujíma dieťa, ktoré sa dokáže otočiť z brucha na chrbát? Nás emancipovaných otcov áno. Zvyčajne mu pri tom aj trochu pomôžeme, aby sme posúrili jeho vývoj a mohli sa blysnúť pokrokom pri iných otcoch.

Ako sa tak na vás dívam, je najvyšší čas skončiť. Nechcete sa už nič dozvedieť o rastúcich zuboch? Rozumiem, končím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prečo sa na verdikt v nástenkovom tendri čakalo desať rokov?

Prípad stále nie je na konci. Odvolanie exministrov bude riešiť Najvyšší súd, ktorý naťahuje aj kauzu tunelovania nebankovky, za ktorou je Jozef Majský.

KOMENTÁRE

Janušek je len Ficov figový list

Nemožno sa ubrániť pocitu, že ide o ukážkový prípad selektívnej spravodlivosti.


Už ste čítali?