Čítanie knihy, ktorá vyšla po roku 1989, no odohráva sa pred ním, ma vždy napĺňa obavami. Zväčša ide o konfrontáciu dvoch režimov a víťaz nekompromisne berie všetko. Logicky sa dalo predpokladať, že Pavel Taussig v románe Hana využije pozíciu víťaza. Jeho životopis nás v tomto len utvrdzuje. Emigroval v roku 1968, po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, čo je najčastejšie zobrazovaná téma, ktorú „musí“ povinne absolvovať každý dnešný autor píšuci o tomto období, Taussig sa jej však elegantne (možno predvídavo) vyhol. V osobnom živote dokázal opustiť pozíciu redaktora humoristického časopisu Roháč a zvolil si slobodnú neistotu emigrácie (alebo neistú slobodu?). Predpokladal som, že bude mať potrebu vyrovnávať sa s týmto obdobím a čítanie bude kruté pre všetkých, ktorí ostali a tvárili sa, že sa tešia na šťastné zajtrajšky. Zmieril som sa s tým, že si prečítam dielko v reverznej podobe socialistického realizmu, čo bolo biele, bude čierne. Ľudia budú dobrí a zlí, len si vymenia úlohy ako pri hre na partizánov a Nemcov, každý predsa chce aspoň raz vyhrať.